Depresia je pre mňa taký útek zo škaredej reality, ktorá je v zimnom období (neznášam zimu) ešte škaredšia. Je to skoro vždy o tom istom. Ráno sa zobudím, vybavím poštu, idem si zatlmočiť, poprípade urobím preklady, ktoré ma často privedú na pokraj nervového zrútenia, vyriešim pár problémov so ´vzťahmi´, stretnem sa s mojimi kamarátmi, občas na mňa príde pocit nenaplneného života a je zrazu večer. Úderom desiatej hodiny večernej si zhasnem v izbe svetlo, poprípade nechám zapálenú len malú lampičku, pustím si pomalú depresívnu hudbu, začnem sa ľutovať aké je to všetko nespravodlivé, idem si na balkón zapáliť cigaretu-dve, potom sa opäť ľutujem, občas k tomu pribudnú aj slzy (neopodstatnené) a keď pozriem na hodinky, že už je toľko a toľko hodín odoberiem sa do kúpeľne a idem si ľahnúť, lebo ďalší deň bude viac-menej zase o tom istom.
Depresia sa teda stala povinnou výbavou môjho života. Nevadí mi, no budem rád, keď si už život (pracovný ale aj partnerský) usporiadam tak, aby sa tá depresia už nedostavovala.